- Úvod
- Odborné články
- Ing. Jaroslav Novák: Moje roky s Arburgom (2. časť)
Ing. Jaroslav Novák: Moje roky s Arburgom (2. časť)
Témou tohto rozprávania sú spomienky Jaroslava Nováka o začiatkoch jeho pôsobenia v plastikárskom sektore. Je to živé rozprávanie človeka hlboko zaujatého svojim povolaním, ktorému nemálo obetoval, ale aj veľa získal.
(pokračovanie článku zo dňa 24.12.2015)
Začiatky činnosti Arburgu v Československu
Keď som začínal v Arburgu, tak som mal tú výhodu, že ma ľudia na trhu poznali. To znamená, že keď som niekde telefonoval, mal som veľa kontaktov a známych, takže som nezačínal ako sa vraví ako obchodník s vodou, nemusel som klopať na dvere a predstavovať sa. Vďaka tomu, že som jazdil do firiem, prednášal na konferenciách a pod., som bol medzi plastikármi známy. Napriek tomu, že firma Arburg mala na trhu novú pozíciu a nikto ich nepoznal, sme sa rýchlo dostali na trh.
Výrobný závod Arburgu bol v Lossburgu od začiatku spoločnosti, patrilo to rodine Hehlových. Zo začiatku som niekoľko rokov nebol schopný ich nemeckú mentalitu pochopiť, boli pre mňa veľmi konzervatívni. V tejto oblasti Nemecka, Bádensko-Württembersko, žijú tzv. Švábi, ktorí sú superkonzervatívni a rodina Hehlov sú ultra superkonzervatívni a nejaké zmeny a novinky bolo veľmi ťažké presadzovať.
Zo začiatku som tomu nerozumel, ale potom som to akosi pochopil, no ja mám už bohužiaľ takú povahu, že rád robím veci po svojom a nie iba to, čo je mi nariadené, tak som často narážal. Rýchlo som vo firme dostal prezývku Troublemaker :) a s tým som vo vedení žil. Ale vďaka tomu, že sme boli relatívne úspešní (Československo bola druhá krajina vo východnej Európe, v bývalom socialistickom bloku, kde otvárali zastúpenie) sa s nimi dalo častokrát dohodnúť.
Prvé zastúpenie Arburgu bolo v Poľsku, ale tam to prvé roky z personálnych dôvodov veľmi nešlo, takže sa toho ďalšieho zastúpenia obávali. Boli zo začiatku veľmi nedôverčiví, ale potom prekvapení, že my sme šli tak rýchlo nahor. V Arburgu funguje systém, kedy majú riaditelia európskych pobočiek 2-3 krát ročne poradu, kde sa jednotliví riaditelia vyjadrujú k aktuálnej situácii a keď som bol prvé roky na tých poradách, a počul som výsledky kolegov z iných krajín, tak som si v duchu vravel, že čo tu robím, som tu asi omylom a na tie výsledky sa my nemôžeme nikdy dostať. No po pár rokoch sme sa dostali do situácie, kedy sme predbehli aj také vyspelé krajiny ako je Francúzsko, Anglicko, Španielsko a v posledných piatich rokoch sme boli v rámci Európy trojkou a v rámci sveta sme sa predbiehali s Čínou o 4. a 5. pozíciu, takže sa nemusíme za „Československo“ hanbiť.
obr.: Pán Novák na veľtrhu Fakuma 2003 zabraný do čítania magazínu ARBURG - Today |
Expanzia pobočky v Československu
Tri roky po založení pobočky bolo rozhodnuté, že si môžeme postaviť vlastné sídlo v Prahe, pričom ostatné krajiny čakali aj 10 rokov, čo bolo v našom prípade celkom výnimočná situácia. Vedenie Arburgu malo predstavu o tom, ako má vyzerať nová pobočka, my sme zase mali vlastnú predstavu. Viedlo to až ku konfliktu, kedy som abdikoval a rezignoval na pozíciu, ale vyriešilo sa to. S pánom Hehlom sme od tej doby veľkí priatelia, trúfam si povedať. Bolo to veľmi úžasných a zaujímavých 22 rokov života, ktoré ma nesmierne uspokojovali a bolo zaujímavé, ako sa menil aj prístup Nemcov k nám, a dá sa povedať, že sme dnes rešpektovaní a nedávajú nám najavo, že sme len nejaká druhá liga.
My sme boli z prvých, ktorí sme začali aktívnu politiku v oblasti automatizácie a to sami od seba. Roky vo firme Arburg bola taká politika, že keď zákazník mimo Nemecka chcel automatizáciu, tak si ju mal objednať u nich v Nemecku a oni ju mali dodať aj so vstrekovacím strojom. To bola situácia, ktorú sme skúsili a ktorá nakoniec ukázala, že proste nefunguje v našich podmienkach. Automatizácia je špecifická branža, kedy sa pri ekonomickom vyhodnocovaní porovnáva, aké sa dosiahnu úspory a pod. Tam to vychádza veľmi rozdielne v západnej Európe, kde je vysoká cena práce. V našich podmienkach je hodinová cena práce v porovnaní s Nemeckom takmer smiešna. Cena výroby automatizácie pre nemeckého zákazníka bola samozrejme rovnaká aj pre českého alebo slovenského zákazníka. Nemeckému majiteľovi tá kalkulácia vychádzala tak, že sa mu to za 3 roky vráti, u nás to vychádzalo tak, že sa to vráti za 15 alebo 18 rokov. Takže ja som proti tomu bojoval.
Potom nastala situácia, kedy sme dodali zákazníkovi zo Vsetína automatizáciu, ktorá bola vyrobená v Nemecku. Riaditeľ firmy pán Václavík prišiel za mnou a povedal, že by potreboval ďalšiu výrobnú linku a ďalšiu automatizáciu. Vtedy sme ešte sídlili v Prahe, ja som pozval našich kolegov z Nemecka na jednanie, a prišla tam aj firma, ktorá bola naším subdodávateľom. Povedali sme, že máme ich automatizáciu a výrobnú linku, má nejaké drobné problémy, ale sme schopní s nimi žiť, a potrebovali by sme druhú automatizáciu za pol roka a očakávame, že to pre nich nebude problém a že bude o niečo lacnejšia lebo chceme to isté, to znamená, že už to nebudú konštruovať a vyrábať. Subdodávateľská firma z Nemecka povedala, že sú kapacitne vypredaní, takže to nebude za pol roka ale za rok, a nebude to lacnejšie, ale o päť tisíc drahšie, lebo na tej prvej automatizácii prerobili. Pán Vaclavík vstal a povedal, že s Arburgom končí spoluprácu. Takže to bola nepríjemná situácia a ja som potom ešte šiel za pánom Václavíkom s tým, aby počkal, nerobil unáhlené rozhodnutie a aby mi dal ešte týždeň času.
Behom týždňa som obišiel svojich priateľov, jednými z nich boli ľudia z bývalého Elektro-Praga Jablonec, dnešná firma ABB, kde bolo veľmi silné oddelenie výroby jednoúčelových strojov. Vedel som, že v časoch, keď to kúpilo ABB, tak sa urobila reštrukturalizácia a ľudia z toho oddelenia odišli a založili si firmu zameranú na automatizáciu. Povedal som im, že mám problém, potrebujem urobiť jednu linku, tak či sa môžu prísť pozrieť ako vyzerá tá od Nemcov a skopírovať to. Šli sme sa na ňu pozrieť spolu, prezreli si to a povedali, že to urobia, ale nebudú to kopírovať ale spravia to inak. Dohodol som sa s pánom Václavíkom, že to spravíme lacnejšie, Nemcom som nič nepovedal a linku som dodal za 5 mesiacov namiesto za 120 tisíc za 70 tisíc korún, a bola lepšia než tá nemecká.
Takže som prišiel na to, že sú tu taktiež schopní a chytrí ľudia, a že je treba do automatizácie ísť, predložil som to partnerom v Nemecku a narazil som. Pretože kolegovia z oddelenia automatizácie mali pocit že tu robíme nejakú partizánčinu, nejakú palácovú revolúciu a že sme proti nim. Z toho vyplýva, že s vedúcim tohto oddelenia som mal niekoľko rokov ťažké problémy. To hovorím o dobe 12-13 rokov dozadu. Posledných päť rokov sme ale dávaní za vzor všetkým svetovým pobočkám Arburgu, riaditelia pobočiek sú posielaní sem k nám do Brna, aby sa učili ako sa má robiť automatizácia.
Dnes dodávame automatizácie aj do Maďarska, na Slovensku sa automatizácie rozbiehajú a robíme asi 15 automatizácií ročne s kolegami subdodávateľmi. Takže aj napriek určitým nedorozumeniam a problémom sme dospeli k takej tej symbióze a môj záver vo firme bol pre mňa osobne veľmi príjemný a ťažko sa mi v Arburgu končilo.
obr.: Slávnostné otvorenie nových priestorov ATC Brno v roku 2015 |
Pokračovanie spolupráce po odchode do penzie
V Arburgu je doteraz nepísaným pravidlom, že keď pracovníci na vyšších funkciách dosiahnu vek 65 rokov, automaticky odchádzajú do penzie. Ja som s tým takto počítal, takto som sa na to pripravoval, takže pred dovŕšením mojej 65. som sa opýtal, či badžet na rok 2015 mám pripravovať ja alebo ten, kto ho bude plniť. To ich trošku zaskočilo, trošku zabudli na to, ako čas beží. Prebehlo krátke obdobie presviedčania, aby som ešte chvíľu pokračoval, že pre mňa urobia výnimku a podobne, že predsa ešte môžem pracovať. Povedal som, že výnimky nechcem, že nástupca je pripravený, takže je to zbytočné. Tak prišli s variantou, aby som pre Arburg pracoval ešte nejakým spôsobom ďalej. Ja som povedal, že som ochotný pracovať pre Arburg, ale nechcem byť zamestnancom, lebo by to nerobilo dobrotu. Som tam od začiatku, je tam veľa spolupracovníkov, ktorí so mnou pracujú 15-20 rokov a pracovali so mnou už aj niekoľko rokov pred Arburgom, takže vedia čo poviem o 5 minút.
Povedal som, že by to nerobilo dobrotu pre môjho nástupcu, pretože by sa pravdepodobne stávalo, že by s niektorými záležitosťami za mnou chodili naďalej, pričom by mi už rozhodnutia neprislúchali, takže to takto nechcem riešiť. Keď už nebudem zamestnancom, tak môžem povedať „Nehnevajte sa, ale s tým ja nič nemôžem robiť, to si riešte vo firme, môžem len povedať svoj osobný názor.“ Takže môj argument pochopili a uzavreli sme dohodu, konkrétne na dva roky. Pokiaľ im to bude vyhovovať a mne slúžiť zdravie, tak to môžeme predlžovať s tým, že budem externe ako konzultant a poradca pracovať naďalej pre Arburg. Tak sa aj deje a znamená to, že zaisťujem pre Arburg niektoré školenia. Keď som mnou potrebujú prediskutovať nejaké technicky náročnejšie projekty kolegovia z obchodného oddelenia, tak tam slúžim ako knižnica a ešte taká chodiaca zbierka skúseností.
Môj nástupca Daniel Orel sa na mňa obracia s niektorými záležitosťami, keď si nie je istý, takže keby som mal tak všeobecne povedať, asi na nejakých 30% ešte naďalej pracujem pre Arburg takým voľnejším spôsobom. Nikdy som o svojej budúcnosti veľmi nepremýšľal, pretože som do posledných chvíľ vo firme šiel na 100%, takže som si predstavu, čo budem robiť až pôjdem do dôchodku, nevytváral.
Spätne som si však uvedomil, že ponuka, ktorú som od Arburgu dostal je pre mňa pozitívna, že prechod nie je až taký šokujúci. Uvedomil som si, že keď človek príde do penzie, tak je to obrazne povedané ako keď vás vlak zavedie na nejakú stanicu, kde vystúpite, vlak zahúka a ide ďalej, perón je prázdny a vy zrazu neviete kam máte ísť a čo máte robiť. To skutočne príde v živote chlapa, ktorý sa práci venoval na plný úväzok.
obr.: Pán Eugen Hehl, zakladateľ ARBURG GmbH, ďakuje pánovi Novákovi za dlhoročnú spoluprácu |
V slabej chvíľke som kedysi sľúbil kolegom, že ešte dopíšem nejaké príručky a skriptá, takže možno aj tomu sa budem venovať. Obecne sa dá povedať, že odbornej zahraničnej literatúry je dosť a do prekladov sa nikto veľmi nechce púšťať, lebo im to nikto nezaplatí. Nechcem písať nejakú knižku, skôr viem vďaka skúsenostiam, čo tie firmy trápi. Dlhé roky som bol v styku s firmami a viem, aké informácie ľuďom v lisovniach chýbajú, takže skôr ide o to nejak tie vedomosti zhrnúť na papier a prijateľným spôsobom to ľudsky podať. Ani nie veľmi teoretickú, ani nie vedeckú, ale skutočne praktickú príručku, čo znamená vytiahnuť niečo z literatúry od kamarátov, kto niečo niekde publikoval a pridať tam našu skúsenosť z Arburgu, takže skôr taký kompilát.
Za socializmu som nikdy nemal taký problém ako tí, čo už o druhej pozerali na hodinky a vraveli si, že „ešte hodinka a padla.“ Mal som skôr opačný problém, že bolo 17.00 hod a ja by som ešte potreboval toľko toho urobiť, takže po tejto stránke mi môj život vyhovoval. Práca ma bavila a plastikárina je veľmi zaujímavý odbor, ide tak rýchlo dopredu, že nikdy nemôžete povedať, že všetko viete, stále sa niečo môžete učiť. Je potrebné neustále sledovať nové informácie. Teraz zisťujem, že som za posledný polrok zvoľnil, veľa vecí mi ušlo a teraz musím pracne hľadať v časopisoch a spätne listovať. Ide naozaj o široký obor.
Zoberte si len pozíciu človeka vo výrobe, ktorý má dve navlas rovnaké formy, ten istý materiál, ale zakaždým má iné problémy a iné výsledky. Nikto nemôže v plastikárine skúsenosti z predošlého výrobku premietnuť do toho nasledujúceho, lebo pri výrobe toho druhého výrobku sú celkom iné podmienky. Poznám lisovne, kde majú 20 strojov, z nich je 10 úplne typovo a veľkostne rovnakých, a majú rovnaké parametre. A chlapi vo výrobe vravia: „Táto forma nám najlepšie ide na osmičke. Keď to dáme na iný stroj, máme vyššiu zmetkovitosť.“ A nikto nevie prečo. V každej druhej lisovni vám povedia, že niektoré formy fungujú lepšie iba na niektorých strojoch. Stačí, že jedna mašina stojí na začiatku chladiaceho okruhu a taká istá stojí na konci chladiaceho okruhu a už sú tam iné chladiace priemery a výsledok je iný. Takže vždy hovorievam chlapom, že keď chceli myslieť na futbal a na dievčatá, tak si vybrali zlý obor :) Ale ak chcete v živote robiť prácu, ktorá vás bude baviť, pretože stále pred vás bude predkladať nejaké nové úlohy a budete pri tom musieť neustále premýšľať, tak to ste si vybrali správne. A či sa nám to páči alebo nie, žijeme v dobe plastovej. To tvrdili odborníci už okolo roku 1985, kedy výroba plastov z hľadiska objemu na našej planéte prekročila výrobu kovov.
- autor:
- red.